Jana KORDAČOVÁ1
Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava
Ako je známe, kognitívna psychológia patrí medzi významné psycholo-gické smery súčasnosti. Skúma, ako človek prijíma, spracúva a využíva in-formácie o svojom fyzikálnom a sociálnom svete. Výskum kognitívnych pro-cesov zároveň patrí medzi najstaršie témy kognitívnej psychológie, i keď dnešné prístupy k riešeniu kognitívnych problémov predstavujú viac oblasti konkrétneho bádania, než kontinuálnu teoreticko-metodologickú paradigmu (Nęcka, Orzechowski, Szymura, 2006; Ruisel, 2008 a iní).
Väčšina kognitívnych psychológov predpokladá, že ľudské myslenie nie je prostou reflexiou vonkajšieho prostredia, ale aktívne i samostatne utvore-nou konštrukciou. Vďaka konštruktívnej aktivite myslenia vzniká vnútorná, kognitívna reprezentácia sveta. Pojem reprezentácie je jedným z kľúčových termínov kognitívnej psychológie – označuje všeobecný obraz sveta, ale aj vzťah k jednotlivým jeho častiam s tým, môže ísť o rôzne typy reprezentácií, ktoré sa vzťahujú k podstate kognícií, alebo ku vzťahom medzi nimi (Ruisel, 2004).
Kognitívni psychológovia sa zhodujú aj v tom, že spracovávanie infor-mácií a ľudské poznávanie neprebieha náhodným a chaotickým spôsobom.
Človek nielenže spracováva podnety a informácie z vonkajšieho sveta aktív-ne, ale tiež štruktúrovane. Avšak ako pripomína napr. Ruisel (2008), informá-cie sú iba materiálom, ktorý sa spracováva prostredníctvom psychických pro-cesov (myslenie, predvídanie, plánovanie, atď.) a človek vystupuje za, alebo ponad dané informácie – organizuje si svoje poznatky o vonkajšom svete i o sebe samom a o vlastnej aktivite.
História štúdia ľudskej kognície dokladá rôzne podoby a výrazy kogni-tívnej organizácie a štrukturácie, počnúc elementmi poznatkov, cez vyššie formy poznania ako sú úsudky, postoje, presvedčenia, schémy, normy a pod.
V protiklade s kognitívnymi procesmi sa jedná o stabilnejšie kognitívne štruk-túry, ktoré predstavujú relatívne trvalé prvky myslenia. Štúdium ľudských kognícií (a menovite schém, bližšie napr. Kordačová, 2012, 2014 a inde) nás priviedlo k poznaniu, že všetky spôsoby kognitívneho uchopovania skutoč-nosti človekom reflektujú pomerne výraznú potrebu spracovávať informácie o
1 Podkladom k vypracovaniu uvedených kapitol bola autorkina monografia „Schémy v ľudskom poznáva-ní“ (2014) s priamym citovaním niektorých častí, pričom ide o doplnené a rozšírené spracovanie témy s jej
svete usporiadaným a efektívnym spôsobom – človek má tendenciu poznatky o svete nielen štruktúrovať, ale aj organizovať do zmysluplných celkov, pri-čom táto potreba štruktúry sa často zhmotňuje v kognitívnom „útvare“, zva-nom schéma. Podľa Eysencka a Keana (1990, 2000) je schéma zároveň naj-bežnejšie používaným konštruktom na objasnenie organizácie poznania člo-vekom. Vzhľadom na jej nezastupiteľné miesto v spomínanej štrukturácii poz-nania jej v nasledujúcich kapitolách budeme venovať širší priestor.
ÚVODNÝ POHĽAD NA FILOZOFICKÉ A PSYCHOLOGICKÉ PRÍSTUPY KU SCHÉMAM
Pojem schéma pochádza z gréčtiny, kde reprezentuje formu, tvar, alebo útvar (Offredy, Meerabeau, 2005) a objavil sa najprv vo filozofii. V ranej gréckej filozofii u stoických logikov schéma predstavovala princípy logiky v podobe úsudkových schém. V novovekej filozofii schémam zodpovedali „vro-dené idey“ R. Descarta (1596 – 1650), ale aj „kategórie myslenia“ I. Kanta (1724 – 1804), kde sa pojem schémy rozpracoval v zmysle apriórne daných foriem nazerania. Schémy sa tu považovali za vrodené štruktúry, určené na organizáciu vnímania sveta a prostredníctvom ktorých tento svet vnímame.
Apriórne štruktúry mysle nám podľa Kanta umožňujú vnímanie času, troj-rozmerného priestoru a geometrických zákonitostí (Eysenck, Keane, 2000, bližšie pozri aj Démuth, 2003).2
Začiatkom 19. storočia rozpracoval nemecký filozof a pedagóg J.F. Her-bart pojem apercepcie, čím upozornil na skutočnosť, že vnímanie nových podnetov je pomerne výrazne ovplyvnené skúsenosťou. Apercepciu pokladal za proces prepájania nových predstáv s masou starých (Plháková, 2006, podľa Sahakiana, 1981) a bol presvedčený, že ľudia lepšie postrehnú to, čo je v sú-lade s ich skúsenosťami (apercepčnou masou), než to, čo v súsú-lade nie je.
Apercepčná masa sa získava individuálnou skúsenosťou, no možno ju sfor-movať učením a výchovou (Tomaszewski, 1978). Akonáhle myšlienky nado-budnú dostatočnú jasnosť, intenzitu a pevnosť na to, aby odolali ďalším vply-vom, dokážu podľa Herbarta prekročiť hranice medzi vedomím a nevedomím – myšlienky, dostatočne silné na prienik do vedomia, tvoria apercepčnú masu v zmysle súboru podobných a súvisiacich myšlienok, ktoré v danej chvíli do-minujú vo vedomí.
Schémami sa zaoberal aj francúzsky filozof H. Bergson (1859 – 1941), ktorý hovoril o statických aj o dynamických schémach. Schému chápal ako prevedenie predmetu intelektu na jeho reprezentáciu – na to, aby sme mohli s realitou zaobchádzať, musíme ju vidieť ako „deliteľnú“ a tieto jednotlivé
2 Kant sa všeobecne považuje za prvého, kto hovoril o schémach ako o organizujúcich štruktúrach,
sprostredko-„dielce“ si označiť a vytvoriť si schému, pomocou ktorej sa v danej realite môžeme orientovať. Schéma má podľa Bergsona charakter zhustenej esencie skutočnosti a pomáha nám orientovať sa v nej, pričom prostredníctvom dyna-mickej schémy môžeme preniknúť k obrazu celku, ktorý reflektuje realitu oveľa hlbším a vernejším spôsobom (Bergson 1919, 2002, 2003a, 2003b, a i.).
Neskôr sa pojem schémy objavil v psychológii, kde sa prejavuje rôznym chápaním. V kognitívnej psychológii sa schémy zvyknú vymedzovať ako kognitívne rámce, alebo koncepty, ktoré pomáhajú organizovať a interpre-tovať informáciu. K častým psychologickým vymedzeniam patrí aj chápanie schémy ako koncepčného rámca, ktorý utrieďuje informácie a umožňuje je-dincovi dať veciam zmysel (napríklad Lefton, Brannon, 2003), prípadne ako mentálnej štruktúry, ktorá reprezentuje určitý aspekt sveta (Anderson, 1990).
Schéma sa používa aj v zmysle mentálnej reprezentácie predmetov (objektov), ľudí, udalostí, alebo situácií, vrátane utriedených presvedčení a poznatkov o nich (Atkinsonová, 2007). Podľa Fiskeovej a Linvilleovej (1980) ide o ab-straktné reprezentácie organizovaných poznatkov, extrahovaných z minulých skúseností s konkrétnymi prípadmi. Podobne kognitívna psychológia chápe schémy ako kognitívne štruktúry, ktoré vznikli v interakcii s prostredím, aby organizovali skúsenosť. „Je to to, čo sme sa naučili o nejakom aspekte sveta, kombinujúc poznatky s procesmi na ich aplikáciu“ (podľa (Arbib, 2013, s. 4).
Schéma sa zvykne chápať aj ako abstraktný kognitívny plán, ktorý slúži ako vodítko pre interpretácu informácie a riešenie problému. Môžeme tak mať napríklad lingvistickú schému na pochopenie vety, alebo kultúrnu schému na interpretáciu mýtu, a podobne (Young et al.., 2003). Schémy si ľudia vytvára-jú na základe osobných skúseností a zážitkov, ktoré získavavytvára-jú na individuálnej ceste životom v snahe porozumieť mu, orientovať sa v ňom, dať mu zmysel a organizovať si svoje poznanie do zmysluplných celkov, ktoré následne ria-dia myslenie, prežívanie i konanie (Kordačová, 2014).
Niektoré zdroje uvádzajú, že teóriu schémy vypracoval Anderson, avšak pojem schémy použil už Piaget v roku 1926, takže nešlo o úplne nový kon-cept, no Anderson rozšíril jeho význam (Wikipédia, 2010). S menom Piageta sa však pojem schémy spája pravdepodobne najbežnejšie – detailne ho rozo-bral pri opise štádií detského kognitívneho vývinu. Významným prínosom je aj Bartlettova práca so zapamätávaním, v rámci ktorej rozpracoval vlastnú teóriu schémy (1932), ktorú podrobnejšie uvedieme neskôr. Zásluhou Neisse-rovej práce z polovice 60. rokov 20. storočia pojem schémy prenikol hlbšie do psychológie a rozšíril sa do ďalších vedných disciplín, najmä do kognitívnej vedy a do vedy o počítačoch. Svoje použitie konštrukt schémy našiel aj v teórii množín, v algebrickej geometrii, v edukácii, či pri analýze gramotnosti a podobne.
Klasickí teoretici schémy (napríklad Rummelhart, 1980; Taylor, Crocker, 1981) opisovali schémy ako všeobecné poznatkové štruktúry uložené v
pa-mäti. Sú to súbory očakávaní, hypotéz a konceptov, ktoré sa sformujú vtedy, keď osoba vo svojej skúsenosti zistí podobnosť a opakovanie (Neisser, 1976;
Rummelhart, 1980, in Narvaez, Bock, 2002). Funkciou týchto štruktúr, alebo schém je interpretovať podnety.
Na dôležitý aspekt – nevedomý priebeh schém – upozorňoval už Bartlett a vracajú sa k nemu aj moderní teoretici. Napríklad Reber (1993) konštatuje, že viaceré kognitívne procesy prebiehajú bez toho, aby si ich človek uvedo-moval a schémy sa môžu aktivovať aj mimovoľne. Wenger a Wheatley (1999), alebo Hogarth (2001) upozorňujú, že i keď sa nám môže javiť, že sku-točnosť prežívame v jej čistej, takpovediac „surovej“ podobe, nie je tomu tak, nakoľko všetko, čo vnímame, interpretujeme pomocou už existujúcich men-tálnych štruktúr – schém.
Konkrétnejší opis schém poskytujú novodobí autori. Napríklad teória kognitívnej schémy Derryovej (1996) ponúka hierarchiu schém v podobe pamäťových objektov (konkrétne menšie jednotky s príbuznými charakteristi-kami), alebo vo forme kognitívnych oblastí (fields) (aktivované súbory pamä-ťových objektov), a tiež vo forme mentálnych modelov (celková významová štruktúra jednotlivých situácií, alebo zážitkov). Väčšia pozornosť sa tiež venu-je implicitným procesom a využitiu skrytých poznatkov (tacit knowledge) v myslení a rozhodovaní jednotlivca, ktoré nielenže prebiehajú bez toho, aby si ich človek uvedomoval, ale často sú za hranicou jeho schopnosti verbalizá-cie (napríklad Bargh, 1989, Kihlstrom et al., 1996, Reber, 1993, Hogarth, 2001). Inšpiratívne sú aj prínosy evolučných psychológov, vychádzajúcich z predpokladu, že ľudská myseľ evolvovala vybavená viacerými doménovo-špecifickými modulmi (úlohovo-doménovo-špecifickými poznávacími schopnosťami), ktoré rovnako nevyžadujú prítomnosť vedomej mysle – aktivujú sa automa-ticky (napríklad Tooby, Cosmides, 1990). Implicitné procesy sa tu považujú za primárne, sú prednastavenými operáciami mysle, kým fenomenologické uvedomovanie si (awareness) je vývojovo relatívne mladé, pričom dôkazy sa v tomto smere hromadia aj vďaka silnej opore automatických, implicitných kognitívnych procesov a schém v ľudskom správaní (Reber, 1993, podľa Narvaez, Bock, 2002). Samotné psychologické zdroje schémy sú však bohat-šie, ako sme ich sprístupnili v tomto stručnom vstupnom prehľade. Na nasle-dujúcich stránkach sa im preto budeme venovať podrobnejšie.
HLAVNÉ PSYCHOLOGICKÉ ZDROJE
Historicky sa so psychologickými zdrojmi schémy spájajú hlavne počiat-ky experimentálnej psychológie. Možno spomenúť najmä aplikáciu úvah Her-barta na psychologické problémy v podobe konštruktu apercepcie W. Wundta (1832 – 1920). Podobný charakter mala aj determinujúca tendencia N. Acha
(1871 – 1946), alebo anticipačné schémy O. Selza (1881 – 1943). F. Bartlett (1886 – 1969) použil v roku 1932 pojem schémy pri výskume pamäti, vedúc svoje experimenty s cieľom preskúmať schémy ako kultúrne pamäťové kon-štrukty (McVell, Dunsmore, Gavelek, 2005).
Neskôr nasledoval pojem percepčnej schémy ako štruktúrovanej prezen-tácie predmetu, alebo predstavy, ktorá sa získava vnímaním. Tejto otázke sa venovali najmä geštaltpsychológovia v rámci rozpracovania zákonitostí orga-nizácie ľudského vnímania. Celok považovali za viac než len sumu jeho častí s tým, že ľudský mozog usporadúva elementy dojmov do niečoho jedinečného – do percepčných rámcov, v podobe ktorých vnímame svet a zároveň ako celok dávajú jednotlivé prvky ľudského vnímania zmysel (Plháková, 2003).
V Neisserovej teórii percepcie (koniec 60. rokov 20. storočia) sa pomo-cou schémy vysvetľuje funkcia percepčného cyklu, ktorý sa uplatňuje pri priamej percepcii, no pojem schéma sa používal v kognitívnej psychológii v 70. rokoch aj pri interpretácii funkcií jednotlivých druhov pamäti, najmä v súvislosti s podobou uchovania pamäťovej informácie pri dôraze na epizo-dickú pamäť. Použitie však bolo nejednotné (napr. Schank a Abelson tu hovo-rili o scenári; podľa Sedlákovej, 2004).
Podľa Eysencka a Keana (1990, 2000) sa pojem schémy rozšíril do rôz-nych oblastí psychológie až v 70. rokoch 20. storočia ako centrálny záujem kognitívnych psychológov, pričom „duch doby“, ktorý pripravil komunitu kognitívnej vedy pre teóriu schémy, existoval podľa Brewera a Nakamuru (1984) počnúc rokom 1975. Koncept schémy nadobúdal celý rad odlišných podôb, ktoré sa len ťažko dajú zjednotiť3 (napríklad Schankova (1972) teória pojmovej závislosti, kde išlo o elementárny typ schém, používaných na repre-zentáciu relačných pojmov, alebo Rumelhartove „gramatiky príbehov“ (Stein, Glenn, 1979; Thorndyke, 1977), ktoré tvoria základ pre porozumenie príbe-hom. Spomenúť možno aj scenáre R. Schanka a R. P. Abelsona na označenie stereotypných poznatkov ľudí v opakujúcich sa situáciách. D. Rumelhart a A.
Ortony v tom čase navrhli všeobecnú teóriu schém a v oblasti umelej inteli-gencie M. Minsky podobné štruktúry, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu najmä pri vizuálnej percepcii, nazval rámcami.
Významným prínosom bolo aj zavedenie pojmu kauzálnej schémy v roku 1958 rakúskym psychológom F. Heiderom ako nástroja pojmovej organizácie sledu udalostí, v ktorom sa dajú identifikovať príčiny aj účinky. Na tento pojem v roku 1977 nadviazali A. Tversky a D. Kahneman – chápanie ich
3 V histórii schémy je možné rozlíšiť európsku a americkú tradíciu. V Európe sa pojem schémy sústredil najprv na spôsob reprezentácie informácií v pamäti (napríklad Bartlett) a na vývin detského kognitívneho porozumenia tomu, ako funguje svet (Piaget). V USA si pojem schémy prispôsobili vedci, ktorí sa venovali umelej inteligen-cii tak, aby sa hodil pre rôzne počítačové modely ľudskej inteligencie. Zaujímalo ich najmä vytváranie počíta-čových modelov reprezentácie a používania poznatkov, čo bolo súčasťou ich celkového záujmu o vývoj počita-čových modelov inteligencie (Sternberg, 2009).
konceptuálnych schém zahŕňa príčinné súvislosti, diagnostické údaje i atribu-ujúce reťazce (1980). Kauzálne schémy boli rozpracované aj v sociálnej psy-chológii – Hewstone a Stroebe (2006) uvádzajú najmä situácie, kedy svoje úsudky o príčinách vyvodzujeme bez dostatku informácií, alebo času – vte-dy použijeme na vyvodenie príčin kauzálne schémy.
Iné je chápanie schémy J. Piageta pri výklade inteligencie v rámci teórie kognitívneho vývinu, schém motorických aktov J.S. Brunera, teória osobných konštruktov G. Kellyho, teória kognitívnej disonancie L. Festingera, ale aj koncepcia schém seba H.R. Markusovej a ďalšie, ktoré podrobnejšie rozobe-rieme pri konkretizácii prínosov jednotlivých autorov. Schémy majú dôležitú funkciu aj pri výklade chápania metafor, ktoré vychádzajú z využitia úsudku z analógie. Do výkladu tzv. konceptuálnych metafor zaviedol koncom 80.
rokov 20.stor. M. Johnson predstavové schémy – dynamické vzorce usporia-dania psychického obsahu, ktoré nesú jednotlivé metafory. R.W. Gibbs (1992) v rámci špeciálneho výskumu konceptuálnych metafor dospel k pojmu meta-forickej schémy, ktorá označuje projekciu poznania zo zdrojovej do cieľovej oblasti (Chrz, 1992, in Sedláková, 2004). Na Johnsonove chápanie schém nadviazal G. Lakoff vo folkovej psychológii.
Na nejednotnosť v používaní pojmu schémy i na jej rôzne definície kri-ticky poukázala Sedláková konštatujúc, že koncept schémy vychádza z ťažko zlučiteľných filozofických a psychologických predpokladov, či už sú explicit-ne formulované v prameňoch, alebo sa z nich dajú vyvodiť. Napriek tomu podľa nášho názoru vznikli viaceré zaujímavé prístupy, ktoré prispeli k roz-voju teórie schémy, z ktorých najvýznamnejšie si priblížime aj jednotlivo.
PRÍNOSY STARŠÍCH (NEŽIJÚCICH) AUTOROV A PSYCHOLOGICKÝCH ŠKÔL
Frederic Bartlett (1886 – 1969)
Britský psychológ Sir Frederic Bartlett, svojho času riaditeľ psychologic-kého laboratória v Cambridgi, podľa viacerých autorov zaviedol pojem sché-my do psychológie. Jeho teória (1932) bola nezlučiteľná so základnými teore-tickými predpokladmi v tom čase dominujúcej S-R psychológie a spochybnila stanovisko behaviorizmu najmä vyzdvihnutím úlohy internalizovaných repre-zentácií v regulácii správania a myslenia (Gureckis, Goldston, 2012).
Vo všeobecnosti Bartlett chápal schémy ako siete pojmov a vzťahov, kto-ré riadia procesy myslenia a prisudzoval im aktívnu úlohu vo vnímaní i pamä-ti. Podľa neho sa schémy najčastejšie používajú na rekonštrukciu minulej skúsenosti. Základným procesom utvárania kognitívnych štruktúr – a teda aj schém – je kategorizácia informácií z vonkajšieho, ale aj z vnútorného
pro-stredia, pričom pri organizácii informácie ide o hierarchickú reprezentáciu kategórií s rôznou úrovňou abstrakcie (Ruisel, 2008).
O Bartlettovi je známe, že sa osobitne zaujímal o fungovanie pamäti v každodennom živote a vychádzajúc z predpokladu, že za normálnych okol-ností si ľudia pamätajú predovšetkým zmysluplné obsahy, využíval vo svojich výskumoch práve takéto podnety (predmety, slová, alebo príbehy). Upozornil na skutočnosť, že ak si človek chce zapamätať isté veci, alebo udalosti, často ich spracováva „pomocným“ spôsobom, napr. materiál zostaví do veršovanej podoby, alebo ho zoskupí do určitých celkov. Podľa Bartletta to súvisí s tým, že v človeku sa ukrýva „snaha po význame“, ktorá sa prejavuje tak, že aj v bezvýznamových slabikách, alebo geometrických figúrach má tendenciu hľadať určitý zmysel (Ruisel, 1994). V jeho experimentoch s reprodukciou príbehov typicky dochádzalo k vynechaniu určitých údajov a k zjednodušeniu a pozmeneniu pôvodného príbehu do bežnejšej („ľudovejšej“) podoby, z čoho Bartlett odvodil, že vybavovanie z pamäti je predovšetkým rekonštrukciou, ktorá sa okrem nových informácií zakladá na systémoch starších poznatkov, ktoré označil za schémy (Plháková, 2003, podľa Seamona a Kenricka, 1992).
Podľa Sternberga (2009), testované osoby skresľovali legendu tak, aby ľahšie pochopili jej obsah, pričom podstatný vplyv na reprodukciu mali ich predchá-dzajúce poznatky a očakávania. Sternberg z toho vyvodzuje, že ľudia vnášajú do riešenia pamäťových úloh svoje už existujúce schémy v podobe organizo-vaných relevantných štruktúr poznatkov, ktoré ovplyvňujú spôsob reproduko-vania toho, čo sa naučili. Bartlettove experimenty tiež ukázali, že schémy
„pracujú“ na pozadí konkrétneho kultúrneho rámca a že ľudia majú tendenciu dopĺňať chýbajúce informácie z vlastného poznania tak, aby „príbeh“ dával zmysel, alebo kvalitatívne upravovať spomienku smerom k jej čo najväčšej obsahovo známej konkretizácii. Schémy a pamäť teda pracujú vo vzájomnom prepojení a majú individuálny i kultúrny charakter.
Podľa Bartletta sú schémy abstrakcie, ktoré ovplyvňujú vnímanie a spra-covanie informácií a rekonštruujú poznatky uložené v pamäti. Líšia sa najmä univerzálnosťou – niektoré sa týkajú určitých špecifických oblastí, alebo sú závislé od kultúrnych zvláštností, iné sú naopak všeobecne platné. Univerzál-ne schémy sú jednotné pre všetkých ľudí a bývajú vrodené, špecifické schémy sa týkajú jednotlivcov a sú výsledkom subjektívneho prežívania, osobnej histórie a životných skúseností. Kultúrne schémy sú potom charakteristické pre ľudí, ktorí patria do určitých sociálnych a národnostných skupín (Ruisel, 1994, 2008). Schémy podľa Bartletta (1932) tiež pôsobia na rôznych úrov-niach reality – najnižšiu úroveň predstavujú schémy pre vnímanie geometric-kých figúr, farieb, tvárí a pod. Okrem toho sa uvažuje o schémach pre pocho-penie zložitejších aktivít a udalostí, Bartlett sa zaoberal aj kognitívnym výko-nom jedinca, ktorý podľa neho býva ovplyvňovaný „zákovýko-nom prvotnosti“
v porovnaní so „zákonom čerstvosti“, podľa ktorého spracovanie relevantných
informácií na začiatku alebo na konci podnetového radu vytvára trvalú dispo-zičnú schému.
Podľa Brewera a Nakamuru (1984) sa Bartlettova práca stala inšpiráciou pre väčšinu moderných teórií schémy a v niektorých otázkach bola dokonca rozpracovaná do väčšej hĺbky. Napriek skutočnosti, že Bartlett vychádzal najmä z experimentov so zapamätávaním, vyvodil z nich závery so širšími implikáciami, osobitne dôležitými pre teóriu schém. Jeho známa štúdia z roku 1932 poskytla nový pohľad na chápanie správy, resp. odkazu (message), ako aj na teóriu o tom, že minulá skúsenosť človeka nielenže reguluje jeho kogni-tívne procesy, ale aj modifikuje vnímanú správu, čo inšpirovalo prácu ďalších bádateľov v tejto oblasti (Ruiz, 2010). Neskoršie štúdie potvrdili Bartlettove zistenia o prítomnosti abstrakcie, racionalizácie i o vplyve významu na inter-pretáciu, pričom sa ukázalo, že schéma má aj ďalšie funkcie a účinky (Ey-senck, Keane, 1990).
Podľa Ruiza, Bartlettova teória predbehla svoju dobu a jeho chápanie schém ako organizujúcich poznatkov (pamäťové obsahy) anticipovalo aj ob-javenie štrukturálneho usporiadania pamäťových obsahov v zmysle rámcov
Podľa Ruiza, Bartlettova teória predbehla svoju dobu a jeho chápanie schém ako organizujúcich poznatkov (pamäťové obsahy) anticipovalo aj ob-javenie štrukturálneho usporiadania pamäťových obsahov v zmysle rámcov