V časti 2.3 tejto kapitoly s názvom „Súčasné obdobie skúmania JDM“ sme prehľad histórie ukončili charakteristikou skúmania JDM v 90. rokoch 20. storočia. Je doplniť potrebné tento prehľad – hoci i veľmi stručne – o najnovší trend skúmania JDM, ktorý priťahuje pozornosť a vyvoláva nádeje súčasných výskumníkov. Týmto najnovším trendom skúmania je neuroekonómia.
Opisne možno neuroekonómiu vymedziť ako taký výskum v eko-nómii a psychológii (resp. na ich pomedzí), ktorý vychádza z neurovied a svoje poznatky získava metódami neurovied.
Neuroekonómia mohla vzniknúť vďaka pokroku medicínskych technológií, ktorý nastal v 90. rokoch 20.storočia. Vo svojich vý-skumoch využíva technologický pokrok v neurovedách, predovšetkým možnosti zobrazovať rôznymi – čoraz dokonalejšími postupmi – prácu mozgu v priebehu „ekonomického správania“ , a teda aj rozhodovania.
V neuroekonómii výskumníci uprednostňujú neurálne údaje, t. j. údaje o práci mozgu, pred údajmi o správaní. Tým sa odlišujú napr. od behavio-rálnej ekonómii. Vzhľadom na to, že tieto údaje sú nové - vypovedajú o tom, čo v histórii ľudstva nebolo možné doteraz poznávať, sú postupy neurovedy pre výskumníkov veľmi príťažlivé. Prináša to nádej, že údaje o fyziológii mozgu pomôžu vysvetliť aj také javy, ktoré pomocou teórií či údajov o správaní alebo z výpovedí ľudí o svojom správaní zatiaľ vysvetliť nevieme.
K hlavným argumentom neuroekonómov (pozri napr. práce:
Camerer et al., 2004; Camerer et al., 2005; Sanfey et al., 2006), patrí, že mozog, ktorý robí ekonomické rozhodnutia, a ktorý sa rozhoduje, je ten istý mozog, v ktorom prebiehajú psychologické procesy. Neuroekonómi z toho vyvodzujú závery, že psychofyziologické zistenia sú relevantné pre ekonomické a psychologické teórie. K psychofyziologickým ziste-niam patria napríklad somatické opisy a merania afektívnych
41
a poznávacích stavov, zobrazovanie priebehu týchto procesov v mozgu, t. j. opisy toho, ktoré špecifické oblasti mozgu sa aktivujú, s akou intenzitou, charakteristikami a rôznymi stupňami „kvality“ aktivácie.
Neuroekonómi veľmi často zaujímajú pomerne rozhodné stanoviská najmä k skúmaniu rozhodovania, lebo – ako dôvodia -- neuroekonómia môžu poskytnúť iný model človeka než tradičná ekonómia, ktorá predkladá model pasívneho človeka, t. j. model rozhodovateľa prispôsobujúceho sa zadaniu úlohy a vonkajším podmienkam.
Niektoré hlavné prínosy neuroekonómie k štandardným ekonomic-kým modelom uvádzajú neuroekonómi (Camerer et al., 2005) napríklad takto:
Pri riešení rozličných problémov mozog kombinuje rozdielne špe-cializované procesy.
Mozog možno modelovať ako operujúci buď v „cold“ alebo „hot“
mode.
Je potrebné rozlíšiť a zohľadňovať rozdiel medzi automatickými a kontrolovanými psychologickými procesmi.
Správanie je výsledkom interakcie medzi systémami uvažovania a emócií.
Ako to uvádzajú neuroekonómi, veľmi podstatné v týchto zisteniach získaných pomocou metód neurovedy, je, že (údajne) nesúhlasia so štandardnými ekonomickými modelmi a vysvetleniami.
Neuroekonómi berú do úvahy a pracujú aj s psychologickými vysvetleniami javov a procesov rozhodovania, hoci nie všetky z týchto vysvetlení sú postavené na evidencii z neurovied. Napríklad Weber a Johnson (2009) uvádzajú prínosy psychologických vysvetlení rozhodo-vania (v spolupráci s neuroekonómiou) takto:
odlíšenie dynamického rizika od statického,
„zrovnoprávnenie“ emočných procesov s kognitívnymi,
vysvetlenie kontextu a predchádzajúceho rozhodovania selektívnou pozornosťou a selektívnymi informáciami,
model rozhodovania ako boj medzi hráčom na „dlhé trate“ a hráčom na „krátke trate“,
poznanie, že preferencie pri rozhodovaní sú konštruované, nielen uskladňované a privolávané z pamäti (Weber a Johnson, 2009, s. 55)
42
Výskumníci v iných vedných disciplínach väčšinou poznatky neuroekonómie, ktoré sa vzťahujú na rozhodovanie, vítajú a prijímajú oslavne. Neuroekonómia pre nich predstavuje „tvrdú“ vedu, poskytuje opakovateľné a overiteľné empirické údaje a zistenia, a to má v modernej vede veľmi veľkú váhu.
Aj neuroekonómi často volia oslavnú rétoriku pri svojej prezentácii a pomerne tvrdo kritizujú doterajšie prístupy k rozhodovaniu. Možno aj tým vyvolávajú nielen nadšenie, ale aj protiargumenty a kritiku na svoju adresu. Azda najviac koncentrovanú kritiku neuroekonómie prezentuje článok ekonómov F. Gula a W. Pesendorfera z roku 2005. Gul a Pesendorfer uvádzajú, že neuroekonómi nerozumejú metodológii ekonómie a podceňuje flexibilitu jej štandardných modelov. Konštatujú, že ekonomické modely neobsahujú žiadne predpoklady a nerobia žiadne závery o fyziológii mozgu, preto ich neurovedy nemôžu vyvrátiť. Veda o mozgu nemôže revolucionizovať ekonómiu, pretože nemá žiadny prostriedok na riešenie ekonomických problémov. Ak by na to neuroveda ašpirovala, potom vychádza z (chybného) predpokladu, že pre všetky vedné disciplíny jestvuje len jeden jediný súbor konštruktov, ktoré opisujú, aký človek je.
Gul a Pesendorfer (2005) uplatňujú svoje ďalšie výhrady:
Neuroekonómi chápu štandardné modely ekonómie ako modely mozgu, a potom hovoria, že nie sú adekvátne.
Neuroekonómi chápu ekonómiu ako amatérsku vedu o mozgu, a ako takú ju vyvracajú – alebo zistenia o mozgu chápu ako ekonomické dôkazy na odmietnutie modelov ekonómie.
Ekonomickú definíciu blahobytu chápe neuroekonómia ako teóriu šťastia a hľadá proti nej argumenty.
Najviac však podľa Gula a Pesendorfera zavážia rozdiely medzi vednými disciplínami. Ekonómia a psychológia, ekonomické a psycho-logické myslenie a modely sa odlišujú:
cieľmi, o ktoré usilujú,
druhom správania, ktoré skúmajú,
v premenných výskumu,
empirickej evidencii,
terapeutických ambíciách,
vytváraných abstrakciách,
špecializovaným a špecifickým slovníkom.
43
Z rozdielov medzi vednými disciplínami vyplýva, že každá vedná disciplína používa špecializované abstrakcie, ktoré sa ukázali pre ňu užitočné. Napr. abstrakcie užitočné pre overenie vzťahu viscerálnych podnetov a správania nemusia byť užitočné pre overenie vzťahu správa-nia a premenných trhu. Niektoré javy v ekonomickom správaní, ktoré psychológia považuje za rovnaké, pretože v nich pôsobia procesy psy-chologicky rovnaké, nie sú rovnaké pre ekonómiu a vice versa. Podobne je tomu s údajmi: údaje zobrazujúce mozog sú úplne odlišné od typických ekonomických údajov. Preto podľa nich nedáva veľký zmysel napríklad tvrdenie, že ekonomický pojem „averzia voči riziku“ je nesprávny, ale psychologický pojem „averzie voči riziku“ je správny (Gul a Pesendorfer, 2005).